Andreas Krieger sa narodil v roku 1965 ako Heidi Kriegerová. Vo veku 14 rokov začala svoju kariéru vo vrcholovom športe. O necelé dva roky neskôr dostávala Heidi od svojho trénera, dodatočne k vitamínovým tabletkám, takzvané „podporné“ prostriedky. Dôverovala mu.

Sila Heidi rástla a jej výkony sa neustále zlepšovali. V roku 1986 Heidi získava zlatú medailu na majstrovstvách Európy v ľahkej atletike v Štutgarte vo vrhu guľou žien. Guľa doletela 21,1 metra ďaleko.

Vo veku 26 rokov ukončila Heidi svoju vrcholovú športovú kariéru, pretože jej telo bolo zničené následkom tréningu podporovaného dopingom.

Z Heidi Kriegerovej sa v roku 1997 stal definitívne Andreas Krieger. Rozhodnutie, žiť ďalej ako muž, jej zachraňuje život.

Heike Knechtelová, narodená v roku 1963, navštevovala vo veku 13 rokov športovú školu (KJS) SC DHfK Leipzig. Na štart sa stavala v ľahkej atletike ako bežkyňa na stredné trate. Ale už po dvoch rokoch bola Knechtelová vyradená. Najprv si teda myslela, že sa nestala obeťou dopingového zneužívania.

Postupom času si dokončila štúdium magisterské pedagogické a sociálne štúdium. Jej cesta však bola tŕnistá. Heike Knechtelová musela byť viacnásobne operovaná. V roku 2003 sa dozvedela o svojej diagnóze rakoviny prsníka.

Až keď musela v auguste 2014 zavesiť na klinec prácu riaditeľky sociálneho poradenského centra kvôli „úplne zníženej pracovnej schopnosti“, bolo Heike jasné, že aj ona sa stala obeťou núteného dopingu NDR.

Knechtelová si spomína na podávanie anabolických steroidov vo veku 13 – 15 rokov od svojho trénera. O príjme takzvaných vitamínových tabletiek museli byť vedené aj tabuľky. Heikes vážne ochorenia boli lekársky potvrdené – je uznanou obeťou dopingu.

Dnes je Knechtelová členkou a poverenou oblasťou prevencie DOH e.V. (Združenia na pomoc obetiam dopingu).

Dagmar Kerstenová, narodená v roku 1970. Jej gymnastický talent bol objavený vo veku 9 rokov a bola poslaná do detského a mládežníckeho športového internátu do Berlína. Jej schopnosti sa rýchlo rozvíjali a tak štartovala už vo veku 15 rokoch na majstrovstvách Európy a sveta.

Vplyvom masívnej extrémnej záťaže v modernej gymnastike a v spojení s podpornými prostriedkami u nej došlo k ťažkého poškodeniu chrbtice. Dagmar bola prinútená urobiť si ročnú prestávku, pretože nebolo možné vylúčiť priečne ochrnutie.

Ešte v rámci svojho návratu sa opäť zranila tak ťažko, že nebol možný ďalší štart na MS 1987.

Aby mohla Dagmar nastúpiť na olympiáde v roku 1988, dostávala od trénerov a lekárov injekcie.

V roku 1988, ukončila Dagmar po spore s trénermi a funkcionármi svoju športovú kariéru.

Až počas procesov s plavcami a v súvislosti s návštevou polície ohľadom výpovede k zneužívaniu dopingu si po svojej dôkladnej

rešerši Dagmar uvedomila, že počas svojej aktívnej kariéry bola masívne dopovaná.

Dnes vedie Dagmar školu pre bojové umenia a umenie pohybu, robí deti silnými a angažuje sa v prevencii dopingu a násilia.

Ute Winterová sa narodila rok po výstavbe Berlínskeho múru. Vo veku piatich rokov sa naučila plávať a v roku 1973 bola prijatá na športovú školu v Magdeburgu. Dlho vytúžené želanie. Od siedmej hodiny ráno pláva nekonečné dráhy. Potom – Ute Winterová má jedenásť – stoja na okraji bazéna poháre s „vitamínovými“ tabletkami. „Cítila som pohľady trénerov, keď sme ich prehĺtali.“ Pritom neustále povzbudzovanie. Stále sa zlepšuje, dostavujú sa úspechy. So 14 rokmi patrí do B-tímu, jej tréningová skupina teraz pozostáva už iba zo 4 dievčat.

V roku 1977 bola povolaná do olympijského tímu. Teraz sa vedľa seba známych prostriedkov nachádza nová modrá tabletka. Tréningový program je podporovaný anabolikom. Jej svalstvo rastie, ramená, ruky, krk mohutnejú. Ute sa stáva jej vlastné telo cudzie. Začne hladovať, ale namiesto aby chudla, naďalej priberá.

Tvrdé, takmer nekonečné tréningy sa stanú pre Ute Krausovú neznesiteľné. V 16 rokoch nadobro skončí. Olympijské hry ju už nelákajú.

„Bola vo mne iba prázdnota“, Ute padá do čiernej diery, bulímia nahrádza tréning, sprevádzané ťažkými depresiami. Je liečená na psychiatrii. Potrebujú 20 rokov, aby zistili chorobu, pomenovali ju a naučili ju s ňou žiť.

Vydá sa za Andreasa Kriegera.

Ako dieťa a mladistvý sa Thomas Götze nadchol pre plávanie, futbal a tiež šach. Zamiloval sa však do ľahkej atletiky, podporovanej športovým systémom NDR. Götze trénoval v rokoch 1976-78 v disciplínách hody a vrhy ako dorastový talent športovej školy v Drážďany. Tam mu boli od jeho trénera nevedomky podávané takzvané „podporné prostriedky“, vydávané za vitamíny.

Ním dosahované výkony sa zvyšovali napr. v hode kladivom o 15 metrov ročne. Thomasov športový vývoj prebiehal teda sľubne až do zdĺhavého zranenia ramena. Toto malo za následok nemilosrdné vylúčenie.

Dnes bojuje Götze so značnými zdravotnými následkami tohto zločineckého podávania dopingu zo strany zodpovedných štátom riadeného dopingu NDR.

Spolu s Andreasom Kriegerom a inými bývalými vrcholovými športovcami pracuje v prevencii proti dopingu.

V 26 rokoch bol ešte bez dopingu. Hoci bol Alwin Wagner považovaný za veľký talent v hode diskom a spĺňal medzinárodné kritériá pre majstrovstvá, nebol Nemeckým atletickým zväzom (DLV) nominovaný na žiadne majstrovstvá. Údajne nedisponoval žiadnymi šancami na finále.

Keď jeho bývalému trénerovi v hode diskom nebola zväzom predĺžená zmluva kvôli neúspechom a jeho miesto prevzal bývalý aktívny športovec, bol Alwin sľubmi nalákaný na anaboliká. Sľúbil mu, že sa mu výkony zvýšia o 10 % a jeho meno bude

veľmi často spomínané v médiách.

Alwin vyskúšal tabletky, ktoré mu boli podané bez príbalového letáka a sľúbené zlepšenia nastali. Wagner zarábal súťažami a ďalšími vedľajšími zárobkami takmer päťnásobne viac ako vrchný policajný komisár. O vedľajších účinkoch a rizikách mu nebolo povedané.

Aby mohol držať krok s najlepšími diskármi sveta, bral Alwin naďalej tabletky a nechal si dokonca podávať injekcie, bez toho, že by vedel, aká účinná látka mu bola podaná.

Po niekoľkých rokoch sa Wagner pokúsil odkryť metódy DLV, ale bez odpovede.

V roku 1981 sa stal Alwin Wagner prvýkrát nemeckým majstrom v hode diskom a šiel do tlače. Ale nezareagovala ani politika, ani verejnosť.